Región Zemplín

Územie Zemplína sa rozprestiera v najvýchodnejšej časti Slovenska a približne sa zhoduje s územím bývalej Zemplínskej stolice. Siaha od severnej hranice s Poľskom až po južnú s Maďarskom, kam presahuje aj malá časť pôvodnej Zemplínskej stolice. Na východe hraničí s Ukrajinou odkiaľ zasahuje výbežok bývalej Užskej stolice, ktorý od roku 1918 tvorí súčasť Zemplína a dnes sa už aj tak bežne označuje.      

Zemplín ako samostatný  administratívny útvar, zrejme nadväzujúc na veľkomoravskú hradištnú tradíciu, vzniká začiatkom 11. storočia, ale ako zemianska stolica sa formuje až v 13. storočí na čele so županom , podžupanom a štyrmi slúžnymi. Sídlom stolice bol spočiatku Zemplínsky hrad, neskôr mestečko Zemplín a od polovice 18. storočia Nové mesto pod Šiatrom.

Severný Zemplín má hornatý reliéf tvorený prevažne Nízkymi Beskydami spolu s Bukovskými a Vihorlatskými vrchmi. Stredný Zemplín je na západe ohraničený Slanskými vrchmi a leží z väčšej časti na Východoslovenskej nížine, kým dolný Zemplín charakterizujú výbežky Veľkej uhorskej nížiny a Zemplínske vrchy. Tu sa nachádza aj najnižšie položené miesto na Slovensku (Klin nad Bodrogom, 93 m n. m.).

Najstaršie osídlenie Zemplína možno výraznejšie sledovať od paleolitu, zastúpeného významným náleziskom pri Cejkove, Tibave a pod. Nachádzame tu však stopy aj po staršom osídlení (gravetien). V neolite už celú Východoslovenskú nížinu osídlil roľnícky ľud, ktorého hmotnú kultúru charakterizuje lineárna keramika. Zemplín sa v priebehu storočí stále viacej zaľudňoval, aj jeho menej prístupné časti. Od 14. storočia boli horské oblasti doosídľované v rámci kolonizácie na valaskom práve. Južné územia Zemplína boli v 16. a 17. storočí vystavené občasným nájazdom Turkov a neskôr tu spustošenie spôsobili protihabsburské stavovské povstania, čo negatívne ovplyvňovalo vývoj územia. V polovici 18. storočia nastala hromadná migrácia obyvateľstva do južnejších častí vtedajšej habsburskej monarchie, a tak napr. z okolia Sečoviec i dedín okolo Trebišova odišla značná časť do Ruského Keresturu dnes na  území Juhoslávie.

Z národnostného hľadiska obyvateľstvo Zemplína tvoria prevažne Slováci. Južnú časť obývajú Maďari, na severe sú zase Ukrajinci – Rusíni a pomerne silné zastúpenie má i rómske obyvateľstvo.

Z konfesionálneho pohľadu je Zemplín dosť osobitý, lebo tvorí akýsi pomyselný predel medzi katolíckejším západom a ortodoxnejším východom, čo sa odráža aj v kontakte dvoch kultúrnych systémov. Aj z tohto dôvodu je ľudová kultúra Zemplína veľmi pestrá a bohatá.

Základným zdrojom obživy obyvateľstva Zemplína bolo poľnohospodárstvo. Kým v severnejších oblastiach sa do polovice 20. storočia stretávame s formami extenzívneho hospodárenia (napr. žiarové hospodárenie). V južnejších oblastiach bola intenzívnejšia poľnohospodárska výroba s rozvinutým chovom domáceho dobytka. Približne dvojtýždňový vegetačný rozdiel umožňoval roľníkom z horného Zemplína prichádzať na sezónne práce do južnejších krajov a získavať tak pre seba na zimu viacej obilia, repy i iných plodín o lepšej kvalite. Vytvorili sa aj úzke vzťahy, kedy sezónni robotníci chodievali stále do tých istých dedín i k tým istým gazdom. To sa samozrejme nemohlo neodraziť na duchovnej kultúre i folklóre u oboch zúčastnených skupín. V tomto smere tvorí územie Zemplína dosť jednotný celok, ale len pri zbežnom pohľade.

Hmotnú kultúru Zemplína reprezentuje predovšetkým ľudové staviteľstvo. Rozlišujeme tu dve oblasti: južná a stredná časť patrí do okruhu podunajského hlineného a kamenného domu, kým hornatejšia severná je oblasťou karpatského zrubového domu s  dvomi odlíšiteľnými typmi, a to zrubovým domom bojkovským a zrubovým domom lemkovským. Pri bližšom etnografickom pohľade je možné precizovať aj ďalšie detaily.        

Ľudový odev Zemplína napriek zdanlivej jednotnosti vykazuje podstatné rozdiely. V severnej časti rozlišujeme u Ukrajincov–Rusínov odev hornolaborecký a uličsko-ubliansky, kým v  južnej časti u Maďarov odevný variant veľkokapušiansky a  kráľovskochlmecký. Odev slovenskej časti Zemplína tvoria osobité varianty odevu z okolia Michaloviec, z okolia Sobraniec a z okolia Trebišova. Na toto členenie vplývajú jednak delenie podľa horských údolí, ale aj podľa rozdelenia územia riekami.            

Východoslovenská nížina sa v minulosti vyznačovala zničujúcimi záplavami, čo znemožňovalo komunikáciu medzi obyvateľmi obývajúcimi brehy jednotlivých riek.

Pôvodný ľudový odev sa vyrábal z  domácky zhotoveného plátna. Kým v hornatejších oblastiach bol odev jednoduchší a  farebne menej bohatý, na juhu bol pestrejší  i strihovo variabilnejší, čo bolo ovplyvnené aj značnou migráciou obyvateľstva za prácou do Ameriky. „Amerikáni“ potom prinášali nielen nové materiály, ale aj nové vzory. Vrchol tejto etapy vývoja ľudového odevu kladieme do 20-tych a polovice 30-tych rokov nášho storočia, z toho čerpá pri tvorbe svojho javiskového odevu aj súbor Zemplín.   

Ženský ľudový odev tvorila spodná košeľa („košuľa“), oplecko („opľečko“), spodné biele sukne („biloti“) a vrchná nazberaná sukňa („zbirana“), na ktorú sa ešte dávala zástera („fartuch“). Čepce zanikli koncom 19. storočia  a nahradili ich šatky („začepki“). Účes slobodných dievčat tvoril vrkoč („varkoč“), na slávnostnejšie príležitosti si vlasy upravovali do bohatého pletencového účesu („na kački“). Ženy mali vlasy upravené do „koňťi“ (do uzla).

Mužský ľudový odev pozostával z bielej košele („košuľa“), ktorá na sviatočné príležitosti  bola vyšívaná na rukávoch a na prsiach, kým nohavice boli úzke z krepu („dreľich“) a po bokoch zdobené štepovaním i na predných častiach stehien. Dolný Zemplín po oblasť Vranov nad Topľou a Továrne mal vyšívanie vpredu na stehnách, čo je veľmi významný znak a staršia tradícia, kým nad touto čiarou bolo zdobené obrúbenie vpredu našitých vreciek, najmä v ich hornej časti. Je to mladšia tradícia súvisiaca aj so zlepšením hospodárskej situácie v tejto časti Zemplína a viaže sa najmä k prvej polovici 20. storočia. V zime nosil kabátik taktiež zdobený štepovaním alebo šnurovaním („kikľa“). K nevyhnutnej výbave  muža patril remeň, ozdobený „cvokmi“ , ktorým sa bolo možné dva až tri krát opásať.    

Pri tanečnom folklóre identifikačným znakom pre Zemplín sú čapáše (rytmické údery po stehnách, lýtkach a iných častiach nôh). Tvoria základnú odlíšenosť od ostatných sedliackych tancov slovenského typu a hranice siahajú na severe od čiary Svidník a Medzilaborce na juh po Malčice a Pavlovce nad Uhom. Južnejšie čapáše sa postupne strácajú a objavujú sa až hlbšie na maďarskom území. Čapáše sú základom cifrovania (drobné rytmické ozdobné prvky nohami) pri najrozšírenejšom párovom sedliackom tanci – čardáši. Jeho vyvrcholením je „treščak“ a „do huri“ (do výskoku). K ďalším  známym a rozšíreným tancom na Zemplíne patria obradové tance – chorovody (vo veľkonočnom období „pavička“, „kački hnac“ i „fendia“ atď.), dupaných kolesových tancoch dievčat a žien doplnených spevom („karički“, „do koľesa“) a parobské kruhové tance (parobská karička, verbunk i jeho tanečné paródie ako marhaňská, bašistovská „sarku raz“, pošudrak“, „na čapaš“). K osobitým svadobným obradovým tancom popri družbovskom tanci patrí i „redovi“, ktorý ako sólový tanec sa rozšíril aj do susedných oblastí Zemplína. Zo Starého poznáme bačovský tanec, kedy tanečník šikovne točí pastierskou palicou v rukách (medzi prstami), zo Zamutova, ale aj iných oblastí poznáme tanec ponad fľašku, v severnejších oblastiach sa tancovali aj kozáčky  a kolomyjky. Z hudobného hľadiska najčastejším rytmickým prvkom je triola.      

Z bohatej remeselnej tradície Zemplína dodnes sa stretávame s pozdišovským hrnčiarstvom, ktoré má vyše poltisícročnú tradíciu a jeho najvýznamnejším pokračovateľom bol Michal Parikrupa. Obnovila sa tradícia budkovskej keramiky (Dušan Labík), stále je aktívne korytárstvo, kováčstvo, výroba dreveného náradia a v niektorých oblastiach sa udržuje aj tkáčstvo a výšivkárstvo s tradičnými vzormi a motívmi. Tradície nížinného chovu stepného dobytka zastupujú pastierske tradície z rohoviny a kože, ktorých súčasným najvýznamnejším predstaviteľom je Tibor Galgóczy z Veľkých Kapušian.

Zemplín má nielen bohatú minulosť, ale aj súčasnosť a verím, že aj budúcnosť a časť z toho uchovávajú a prezentujú doma aj v zahraničí folklórne súbory a skupiny, ako Zemplín, Vranovčan, Parchovianka atď.         

O Zemplíne

Zemplínske nárečie

20.01.2013 21:32
  Zemplínske slovo   Spisovné slovo Popis použitia   ambrela dáždnik Ľalo a ja stal pod ambrelu jak taki pňak ancug oblek Na Veľku noc obľik mi sebe novi...

Zemplínska kuchyňa - abo jak śe dakedi varilo

23.11.2012 14:30
Zemplínska kuchyňa - abo jak śe dakedi varilo      Zemplínske jedlá sú vskutku veľmi prosté. Naša kuchynská filozofia sa dá zhrnúť do jednej jednoduchej vety: Nachpaj hurku chodž z bandurku.      Začnime pekne po poriadku – raňajkami, ktoré by...